Příběh Dorothy Palmer

S velkou důvěrou mi zaslala svůj příběh Dorothy Palmer, která velmi dopodrobna popisuje svůj životní proces. Můžete si koupit i její knihu na:

http://www.1000knih.sk/obchod/nesex-v-palerme1?fbclid=IwAR0gGErk0_nMR1AF_FVh7IrHlql0gNjUCBTfWVzL7GZdE1xFaI_I8_PmoIg

Diagnóza

Diagnostikovali mi prvotne schizoafektívnu poruchu, zmiešaný typ, čo znamená niečo ako bipolárna afektívna porucha spojená so schizofréniou. Dozvedela som sa to až po hospitalizácii v psychiatrickej nemocnici v Rimavskej Sobote, na Slovensku.

V podstate som sa to od nikoho ústne nedozvedela. Primár sa ma na vizite len zvykol splať, či je už všetko v poriadku, či už před sebou nevidím všade sex. Bolo to celkom vtipné, aj sme sa na tom obaja smiali. Informácia o mojej diagnóze ku mne prišla až po prepustení z nemocnice, keď som si doma čítala prepúšťaciu lekársku správu. Sice som vyštudovala sociálnu prácu, netušila som, o aký typ choroby ide. Spomenula som si na odbornú knihu Imricha Ruisela – Osobnosť a poznávanie, z ktorej sme v škole mali skúšku a v ktorej aj boli opísané niektoré typy psychických ochorení. To, čo sme však s maminou podnikli, bolo lustrovanie po internete a čítanie bližších informácií o tejto diagnóze.

Spomínam si, že ma to sklamalo a to, čo som cítila prvýkrát, bol pocit obvinenia voči môjmu vtedajšiemu priateľovi. On totiž trpí bipolárnou afektivnou psychózou, a preto som sa nazdávala, že spolužitie s ním mi spôsobilo prepuknutie mojej choroby. Viem, že je to vlastne blbosť, no myslím si, že člověk v takejte chvíli hľadá odpovede a obviňuje „celý svet“. Časom som sa týmto faktom, že ma to v živote stretlo, vyrovnala, no neustále sa s tým pomalými krokmi vyrovnávam.

První příznaky

Celá táto začiatočná etapa choroby sa u mňa začala v lete 2014 v Palerme, na Sicílii. Bola som tam na týždňovom workshope, kedy som sa celý týždeň prejavovala mánicky (fáza mánie). Celý týždeň som vôbec nemohla spať, do toho sa pridružili ďalšie okolnosti, ktoré boli dosť nepríjemné a je možné, že túto chorobu spôsobili. Na workshope som bola s jedným mužom zo Slovenska, ktorý po 2 dňoch musel odcestovať spát kvôli práci. Veľmi ma to rozrušilo, pretože som sa bála cestovať lietadlom naspäť sama. Ďalší členovia workshopu neboli veľmi príjemní a bolo im zrejme čudné, ako sa správam (kričala som, tancovala, spievala,…). Niekto z týchto členov mi v poslednú noc před odletom ukradol, resp. skryl kabelku. Našťastie, to najdôležitejšie som mala zbalené v batožine. V tú poslednú noc sa vo mne prejavili halucinácie a bludy vo forme tej, že som si myslela, že okolo mňa sa deje skupinový sex. Tieto halucinácie som mala aj neskôr na letisku a všade, kde som sa pohybovala. Myslela som si, že som tento skupinový sex spôsobila ja, že som oslobodila Sicíliu a celý svet, že cez rádiá o mne rozprávajú správy do celého sveta a za toto oslobodenie formou sexu na verejnosti ma čaká velkolepá oslava. Skončilo to tým, že som dobrovoľne nasupila v Ríme na letisku (môj let bol s prestupom: Sicília – Rím, Rím – Viedeň) do auta, v ktorom som taktiež rozprávala tieto bludy a šofér mi vlastne zachránil život tým, že ma odviezol k policajtom na železničnú stanicu. Policajti ma počúvali, smiali sa na mne a potom mi zavolali sanitku. Stále som si myslela, že som akoby Alica v krajine zázrakov a sanitka ma vezie na miesto, kde ma čaká táto velkolepá oslava. V nemocnici, do ktorej ma priviezli, som počula stony a myslela som si, že sa v nej koná skupinový sex, preto som utiekla. V mojej hlave som sice chcela slobodu pre ľudí, avšak nechcela som byť toho súčasťou. Plakala som niekde za pivnicou při nemocnici. Do toho som mala vidinu, že telefonujem s našim prezidentom Andrejom Kiskom, ktorý mi povedal, že keď niečo začnem, musím to dokončiť. Nakoniec za mnou prišiel doktor s doktorkou, eštema chvíľu počúvali v čmárni, no potom ma naložili na nosítka, vyzuli mi balerínky a napichali nejaké injekcie. Pamätám sa len na to, že som sa zobudila v izbe psychiatrickej kliniky v Ríme. Akútne oddelenie, jedna ženská a jedna mužská izba. Všetko je detailne rozpísané v mojej knihe, avšak potom už nasledovalo to, že som sa spojila telefonicky s maminou a s vtedajším priateľom, ktorí sa na týždeň ubytovali v rímskej charite a po dvoch týždňoch hospitalitácie ma previezli domov. Psychiatrička na Slovensku mi odporúčala hospitalizáciu, ale ja som už mala strach z nemocnice, preto bol so mnou doma 2 týždne môj vtedajší priateľ. Po 2 týždňoch ma zobral do Bratislavy a normálne som nasupila do práce, hoci nikto netušil, že mám stále paranioidné myšlienky. Na jeho „odporúčanie“ som vysadila lieky a dostala som sa do depresie. Vrátila som sa domov k mamine, išla som na maródku, doma som si rezala zápästia pilníkom na nechty a čakala som, kedy ma hospitalizujú v Rimavskej Sobote.

Dětství

Podľa mojich skúseností a maminých slov som bola v ranom detstve hyperaktívna. Moja najvernejšia spomienka je na príhodu u starých rodičov z otcovej strany, kedy mi stará mama dala tanier s polievkou na kraj stola, ja som ho nechtiac rozliala a ona za to nadávala na moju mamu, že ako ma to vychovala.

Som jedináček, preto ma mamina socializovala s druhými deťmi a často sme chodili na ihriská a do parku. Mám nádherné spomienky na jednu pani, maminu kamarátku, ktorú sme často navštěvovali. Bola Rómka, mala 4 dospelé deti a vnúčatá, s kterými som sa rada hrávala. Milovala som moje detstvo z hľadiska toho, že moja mamina je nedoslýchavá a stretávali sme sa s rôznymi typmi ľudí, od Rómov cez ľudí s rôznym postihnutím. Možno aj tento spôsob života ma dohnal k tomu, že som študovala sociálnu prácu.

Do škôlky som nastúpila až v predškolskom veku, no stále som plakala. Chcela som ísť domov. Mala som tam väčšinou chlapčenských kamarátov, ktorí potom mamine rozprávali, že stále plačem. Tiež som bola agresívna voči jednému dievčaťu, čo si neviem vysvětlit inak, jako tým, že môj otec bol alkoholik a keď bol opitý, prejavoval sa voči nám agresívne.

Po nástupe do školy som bola vzorná žiačka. Dobře som sa učila a mala som najlepšiu kamarátku, s ktorou sme sedeli v jednej lavici. Od škôlky až po maturitu som navštěvovala ZUŠ, výtvarný odbor, ale musím povedať, že veľa talentu v kreslení teda nemám. Už počas druhého stupňa ZŠ som hrávala školské divadlo, s kterým sme chodili vystupovať a týmto smerom som pokračovala aj na strednej škole, kde som popri výtvarnej začala hrať aj v ochotníckom mestskom divadle. Chcela som byť herečka, no nespravila som talentové přijímačky na VŠ.

Počas studia na VŠ som sa zapojila do Divadla bez domova, v ktorom hrajú ľudia bez domova, či ľudia s rôznym hendikepom. Popri hraní v tomto divadle som robila asistentku jednej slečne s detskou mozgovou obrnou. Veď práve vďaka tomuto divadlu som sa dostala dvakrát na workshop do Palerma, ktoré mi bolo osudné.

Puberta

Bola som, podľa mňa, bežná pubertiačka, ktorá behala za chlapcami, mamina mala z toho hlavu v smútku, vždy som za to od nej poriadne dostala bitku a potom som sa na chvíľu ukľudnila. Od 14-tich som randila a mala aj frajerov.

Ohľadom bežných dostupných drog som bola vcelku fajn. Keď som mala 15 rokov, prvýkrát som sa opila. Mala som vtedy frajera z jednej „feťáckej“ partie (fajčenie marihuany sa v našom meste pokladalo fetovanie), jako aj moja kamoška. Vďaka týmto frajerom sme sa dostali to tejto bandy a oslavovali sme vtedy kamoškine narozeniny (16 rokov). Pila sa vodka a prýkrát som vyskúšala aj cigaretu.
Časom sme sa však jako partička rozpadli, protože som od 16-tich rokov mala iného priateľa. Odsudzovala som alkohol a nedovolila som mu ani piť pivo. No experimentovanie s cigaretami mi ostalo, ale len tak, že som si zvykla dať raz za týždne 2 cigarety při posedení v nelakom bare. Skutočne fajčiť cigarety som začala až v 19-tich rokoch, keď som bola na divadelnom workshope v Taliansku, v malom mestečku Carpegna. Páčil sa mi ten taliánsky štýl života, že „pohoda,klídek, tabáček“. J

V živote som vyskúšala aj marihuanu, ale tiež jako dospelá. Skončila som strednú školu, prišla som za mojim vtedajším priateľom so slovami: ,,Už by som to chcela vyskúšať, už mám na to aj vek.“ On bol, samozrejme, rád, lebo dovtedy som mu to zakazovala a teraz sme mohli „húliť“ spolu. Cítila som však, že jako roky ubiehali, občasné fajčenie trávy mi nerobilo dobře. Na druhý deň, keď som sa zobudila, mi bolo potom veľmi smutno a plakala som bez príčiny.

Spomínam si, že keď som dostala skutočnú depresiu a žila som s priateľom, ktorý má tú bipolárku, jako liek na môj stav mi zabalil jointa pomiešaného s levandulovými kvetmi. Vraj to mi pomôže. No hovno. Som rada, že už nemám okolo seba týchto alternatívnych liečiteľov. 😀

Škola

Počas základnej školy som bola priemerná žiačka, no na strednej a vysokej škole som skončila s vyznamenaním a s červeným diplomom.

Po skončení ZŠ som pokračovala na PaSA (Pedagogická a sociálna akadémia). Jako som už spomenula vyššie, celý život som bola v blízkom kontakte s rôznymi typmi ľudí a strašne ma to bavilo. Keďže na herectvo ma po strednej nezobrali, pokračovala som vo svojom odbore, tj. sociálna práca. Prvý stupeň, Bc., som si robila v Nitre a Mgr. som už dokončila na Univerzite Komenského v Bratislave.

Najhoršia spomienka z tohto obdobia je na internátny život v prvom ročníku. Možno je to tým, že som jedináček a mala som vždy svoj osobný prostor, ale jednoducho existovať v malej izbičke, ktorá bola povodně vytvorená pře 2 osoby,no dali nás tam tri + frajer mojej spolubývajúcej, to bolo na mňa moc.

Tlačila som na vtedajšieho priateľa, aby sme spolu išli do podnájmu. To sa mi aj podarilo, no išli sme do bytu v Bratislave, čiže som dva roky, kým som neskončila Bc., dochádzala do Nitry. Tiež som si to predstavovala inak, jako žiť v jednom byte s ďalšími dvomi mužmi (časom už len s jedným), no zvládli sme to. Mať svoju izbu však bolo na nezaplatenie.

Reakce okolí

Mamina a rodina prijali moju chorobu jako fakt. Nemôžem sa sťažovať, je to úžasná mama. Môj vtedajší priateľ sám trpí bipolárnou afektivnou poruchou, preto po návrate domov to zhodnotil slovami, že dvaja blázni spolu nemôžu byť. Najbližšia priateľka pri mne stála a stojí v dobrom aj v zlom. Niektorí bližší priatelia to vedia a respektuju to (myslím, že nemajú ani šajnu o tom, čo je táto choroba, ale prijímajú ma, no mnohí aj čítali moju knihu, preto sú k tomu bližšie). Vzdielanejší známi o tom veľmi nevedia, len sú prekvapení, že som pribrala (z liekov).

Nezabudnem však na situáciu s jednou mojou dlhoročnou „kamarádkou“. Chodili sme spolu do triedy celú ZŠ aj na strednej škole. Ostali sme kamaškami aj počas výšky. Chodila som totiž s mužom, ktorý bol kamarát jej vtedajšiemu frajerovi, a tak sme spolu trávili skoro každý víkend. Vedela o mojej chorobe a zistila som,že to všetkým rozprávala. Všade, kde som prišla, mi niekto povedal, že slečna S. o mne povedala, že som bola na psychiatrii a že čo mi je. Konfrontovala som to s ňou, ona to všetko zvalila na moju dobrú priateľku a prosila ma o odpustenie a pod. Skončilo to fiaskom, prestala som jej dvíhať telefon, blokla som si ju na FB a teraz, keď sa náhodou stretneme, tak sami srdečne pozdraví. Zo slušnosti sa jej odzdravím, ale to je všetko. Ako raz povedala učiteľka psychologie v škole: ,,Dávajte si pozor na ľudí, ktorí před vami ohovárajú iných. Takí potom ohovárajú aj vás, keď s nimi nie ste.“

Hospitalizace

Bola som hospitalizovaná dokopy štyrikrát a v podstate týmto nemocniciam ďakujem, že mi zachránili život. Prvýkrát v Ríme, kde som halucinovala, takže si len matne pamätám na niektoré udalosti. Druhýkrát v Rimavskej Sobote s, podľa mňa, silnou depresiou, kde som bola takmer 2 mesiace. Tretíkrát v roku 2016 vo Veľkom Záluží v okrese Nitry, kde som bola taktiež s depresiou a diagnostikovali mi tam schizoafektívnu poruchu, depresívny typ. Počas tejto hospitalizácie som bola aj na elektrošokoch. Tiež som tam bola 2 mesiace. Nemala som informácie o tom, ako a či brať lieky, ako dlho a pod., tak som ich vysadila. A štvrtýkrát opäť v Rimavskej Sobote, ale len kvôli tomu, že mi nastolená mesačná injekcia Xeplion, ktorú mi nastavili vo Veľkom Záluží, spôsobila vedľajšie účinky vo forme laktácie. Kvôli zmene liečby som tam bola 2 týždne. Spomínam na tieto hospitalizácie v podstate rada, protože mám odtiaľ mnohých dobrých kamarátov/ky. Aj keď musím priznať, že sa mi veľakrát snívajú sny spojené so psychiatrickými liečebňami, akoby som v sebe nosila neustále nálepku „blázon“. S tým sa ešte stále neviem vyrovnať a pracujem na tom.

Zkušenost s psychiatrií

Výborný je. Prvá psychiatrička, ktorú som mala, riešila väčšinou klebety města a to, aké majú kde kabelky a posielala ma pracovať do zahraničia. Preto som ju vymenila za druhého doktora, ktorý bol pôvodom z Palestíny. No on bol podľa mňa sám psychiatrický pacient a nakoľko mi neveril, že mám diagnózu, ktorú mám, nasadil mi len jeden liek: Asduter. Po jeho „liečbe“ som sa dostala do Veľkého Zálužia. Tretí a súčasný psychiater, kterého mám, je konečne ten pravý. Keď potrebujem niečo riešiť, porozpráva sa so mnou o čomkoľvek a pristupuje k práci profesionálne.

Psychoterapie

Nechodím. V našom meste taká možnosť zrejme ani nie je.

Invalidní důchod

Mám čiastočný invalidný dôchodok.

Práce

Áno, pracujem v oblasti, ktorú som vyštudovala. Som za to veľmi, veľmi vďačná, že popri ID môžem pracovať a dostala som v živote tú šancu.

Pracujem v odbore sociálna práca, v jednom centre, kde sa väčšinou střetávám s romskými klientmi. Pracujem na plný úväzok, teda 8-hodinový pracovný čas. Toto centrum je ale v malej obci, preto mám relatívne pokojný deň a klienti, ktorí nás navštěvuju, sú fajn. Párkrát som zažila aj opitého klienta, ale dalo sa to zvládnuť.

Partner a děti

Mám v súčasnosti priateľa, ale deti nie. Môj psychiater a kamarátka, ktorá má rovnakú diagnózu, čo ja, mi povedala, že my deti nesmieme mať.

Jedného dňa, keď som bola na kontrole u môjho psychiatra, rozprávala som sa s ním na tému „deti“. Povedal mi, že je to veľmi riskantné, protože počas tehotenstva by som nemohla užívať lieky, čo by u mňa mohlo spôsobiť relaps, a teda by som možno bojovala s popôrodnou depresiou, či laktačnou psychózou. A tiež, že mať dieťa je do istej miery záťaž.

Mojej kamarádke, ktorá má (podľa jej slov) rovnakú diagnózu jako ja, tiež primár v nemocnici, ku kterému chodí, povedal, že mať dieťaje velké riziko. Druhej kamarádke, ktorá k nemu chodí tiež s podobnou diagnózou však povedal, že by to išlo, len by sa museli vysadiť lieky.

Mám 28 rokov, ale sama mám obavy, jako by to dopadlo. Mám psíka, ktorý ma teší, možno však práve preto, že je pohoďák a ani o ňom neviem, pokiaľ nechce ísť von. Dieťa si vyžaduje celodennú starostlivosť a, úprimne, neviem, či by som to zvládla.

Mám však priateľa, ktorý je rozvedený a má 2 deti z predchádzajúceho manželstva, preto sme sa o tom otvorene rozprávali a povedal mi, že ma nenúti mať deti. Možno to tak má byť, že som v živote stretla muža, ktorý už deti má.

Léky

Je mi veľmi ľúto, že som ochorela a musím ich užívať, ale beriem ich po mojich skúsenostiach pravidelne.

Lieky som vysadila dvakrát a vždy to dopadlo katastrofálne. Prvýkrát som prestala brať lieky hneď počas schizofrenickej epizody, keď som žila v Bratislave s mužom, ktorý mi radil ich nebrať (a namísto toho mi ubalil jointa). Nevedela som poriadne ani, čo mi je, moja vtedajšia psychiatrička mi nič nevysvětlila a vôbec som nerozumela svojmu stavu. Preto som nemala šajnu o tom, načo mám vlastne tie lieky brať.

Druhýkrát, bolo to v období, keď som skončila pracovný pomer jako čašníčka v jednom podniku, cítila som sa dobře a tak som si povedala, žeich vysadím.

Oznámila som to aj mojej psychiatričke, ktorá ma na nič neupozornila a povedala mi, že to je moja věc. A tak som aj dopadla, na liečení vo Veľkom Záluží.

Našťastie, halucinácie a vidiny sa mi nikdy nevrátili, ale možno je to aj preto, že liek Kventiax som nikdy nevysadila, protože ma uspával (a ten je, podľa lekárskeho predpisu, presne proti schizofrenickým bludom).

Lieky mi určite dávajú pohodu a pokoj. Už by som nikdy nechcela mať všetky tie nepríjemné a úzkostné pocity, ktoré som mala. Je to príšerné obdobie nielen pre mňa, ale aj pre celé moje blízke okolie.

A čo mi berú? Určitú slobodu. Sice ich užívam pravidelne a je to pre mňa už zautomatizovaná činnosť, niekedy, keď niekam cestujem, zabudnem na to, že si ich mám zabaliť. Našťastie som si ich vždy vzala so sebou. A tiež ma mrzí to, že som od nich pribrala a tiež, že už asi 2 roky, odkedy ich užívam, nikdy necítim hlad. Nikto mi túto tému hladu nevie objasniť, ale ja teda konzumujem jedlo len z povinnosti trikrát denne, aj keď nie som hladná.

Ataky

Ak rátam aj prvotné začiatky v Palerme, tak dokopy trikrát. Je to otrasný pocit, depresia, úzkosť, strach z ľudí, nedokážem ísť ani na nákup do obchodu, protože mám vtedy strach z ľudí. Halucinácie som, našťastie, mala len raz v živote, nevrátili sa mi, ale ani to by som už nikdy nechcela zažiť.

Naposledy, keď na mňa prejavy choroby prišli, cítila som smútok, fyzicky mi bolo na vracanie a jedného pekného letného rána som nemohla ísť ani do práce (robila som vtedy čašníčku len 6 dní na novom pracovnom mieste). Išla so mnou mamina na pracovisko, kde sme oznámili, že to nezvládnem a musím saísť liečiť. V nemocnici som pobudla dva mesiace a po skončení maródky mi logicky dali výpověď.

Halucinácie som mala len raz v živote a týkali sa oblasti sexu. Myslela som si, že okolo mňa je skupinový sex, ale tiež, že odo mňa sa očakáva, aby som sa toho tiež zúčastnila. Do toho som sté obdobie mala paranoidné myšlienky o tom, že všetci na ulici ma poznajú a prenasledujú ma (ale v pozitívnom zmysle, že ma majú radi). Keďže som si myslela, že ma všetci poznajú, na všetkých som sa usmívala, oni sa usmívali na mňa, tak mi to logicky do seba zapadalo, hoci teraz rozumiem prirodzenému vzorcu „akcia – reakcia“.

Čo však nenávidím při tomto relapse najviac, je úzkost a depresia. Bojím sa, že by som si v hlbokej depke začala rezať ruky. Stále mám však pocit, o ktorom nikomu nehovořím. Že všetko to mám v sebe, len je to, našťastie, ukočírované liekmi a neprejavuje sa to. A úzkosť. Ja úzkosťou nazývam strach vyjsť medzi ľudí. Primár v nemocnici sa ma spýtal, či to nepochádza náhodu z toho, že mám pocit menejcennosti. Neviem. Viem však určite, že mať strach ísť do obchodu, je veľmi obmedzujúci.

Mechanismy zvládání nemoci

Odkedy užívam pravidelne lieky, žiadne příznaky choroby nepociťujem. Určite je úžasné to, že chodím do práce, občas cvičím, že mám priateľa, a že mám v podstate všetko, čo som si kedy priala mať.

Situace v České Republice

Myslím si, že v porovnaní so Slovenskou republikou je ČR omnoho vpredu. Máte oveľa viac neziskových organizácií na pomoc pre ľudí  s duševným ochorením, čo na Slovensku ani neviem, že niečo také existuje, okrem Ligy za duševné zdravie.

Přání

To, že som ochorela. Chcela by som byť zdravá a byť rovnako štíhla ako predtým.

Budoucnost

Byť takto v pohode celý život, aj keď to obnáša pravidelné užívanie liekov. Tiež byť slávna spisovatelka. 😀

Všímejme si detailů, budeme obohacování každý den a budeme šťastní.

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna.